Alena Boskovičová-Macháčová: Čo krajšie môže byť ako okamihy medzi javiskom a hľadiskom?
napísané:
Bývalá sólistka baletu SND, pedagogička klasického tanca, ale hlavne človek s veľký srdcom naplno oddaný svojej profesii. Áno, charakteristika pani Aleny Boskovičovej-Macháčovej. Prečo balet? Aké boli začiatky? Kedy začínala s pedagogickou činnosťou? Toto všetko a omnoho viac sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.
Prečo práve tanec? Prečo ste sa rozhodli zasvätiť svoj život práve klasickému tancu a kedy vo vás skrsla táto krásna, ale aj náročná myšlienka?
„Odmalička som bola pohybovo veľmi šikovná. Už v piatich rokoch ma rodičia vodili na hodiny baletu k Mimi Vasileve Kordošovej. Neskôr, prirodzene, prišiel šport – gymnastika. Dosahovala som výborné výsledky, ale tanec prišiel, ako veľa vecí v živote, náhodou. Spolužiačka a moja vtedajšia najlepšia kamarátka ma vzala do súboru Slniečko pri Ústrednom dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda – dnešnom Grassalkovičovom paláci. Tam si ma všimla vedúca tanečného súboru pani Irena Pavlitová a poradila mi štúdium na konzervatóriu. Vtedy, keď ma prijali a ja som „privoňala“ k tomuto baletnému umeniu, sa úplne zmenil celý môj život.“
Ako prijali vaši rodičia fakt, že symbolmi vášho života sa stanú špičky a vystužená sukňa?
„Štúdium na tanečnom konzervatóriu bolo veľmi náročné a rodičia museli jednoducho prijať fakt, že domov som chodila neskoro večer a že raz sa tým, čo študujem, chcem aj živiť. Podporovali ma.“
Keďže tancovať sa niekde človek naučiť musí, študovali ste, ak sa nemýlim, na Štátnom tanečnom konzervatóriu pod vedením pani profesorky Evy Jaczovej v Bratislave. Ako si spomínate na študentský život a špeciálne na prijímacie skúšky?
„Štátne tanečné konzervatórium bola v tom čase výnimočná škola a pani profesorka Eva Jaczová vynikajúci pedagóg. Ale na prijímacích skúškach som pred ňou mala veľký rešpekt. Pôsobila veľmi prísne. Neskôr sme, samozrejme, zistili, že je to aj vynikajúci človek všemožne podporujúci talenty aj zo sociálne slabých rodín. Keď sme niečo vyviedli, vždy si nás ako ročník zastala pred profesormi, ale potom na baletnej sále bola riadna „hubová polievka“.“
Ste bývalá sólistka baletu SND. Snívali ste práve o takejto pozícii alebo prišla náhodou?
„Na túto otázku len veľmi krátka odpoveď. Sólistom sa človek veru nestane náhodou. Samozrejme, že každá baletka sníva o sólových rolách. Trvalo dlho kým som sa vypracovala a bolo za tým mnoho driny, potu a cieľavedomej práce.“
Berlínska „Komische Oper“ pre vás taktiež nie je cudzí termín. V Berlíne ste odtancovali 2 roky. Čo vás Nemecko naučilo? Ako na vás zapôsobilo?
„V rokoch 1976 – 1978 som pôsobila v Berlíne v baletnom súbore v divadle Komische Oper. Viedol ho choreograf Tom Schilling. V tom čase bol na vrchole svojej umeleckej kariéry a aj spolupráca s ním bola veľmi zaujímavá. Pozýval si na vedenie baletných tréningov vynikajúcich pedágogov. Napr. 1 týždeň tam viedla tréningy pani Lepešinská, legenda ruského baletu, Sascha Gawrikov, Voloďa Feidianin s manželkou Larisou a mnoho iných. Boli tam absolútne profesionálne podmienky na tie časy úplne výnimočné.“
Zúčastnili ste sa viacerých domácich aj zahraničných súťaží vo Varne a v Prahe, kde ste získali 3 miesto a boli ocenená za interpretáciu choreografie J. Dolinského na hudbu I. Paríka „Sólo pre flautu“. Považujete to za váš najväčší „súťažný“ úspech vo vašej kariére?
„Ja som nebola veľmi „súťaživý“ typ. Pre mňa bola ale dôležitá príprava a naštudovanie súťažných variácií. Napr. do Varny na medzinárodnú súťaž som mala pripravených 11 variácií z klasického repertiáru plus modernu. No a práve vo Varne, aj keď som sa neumiestnila, si ma vyhliadol Tom Schilling a pozval ma na konkurz do Berlína.“
Ktorá baletná inscenácia vo vás zanechala najväčšiu srdcovú spomienku? Asi nadväzuje otázka: Kedy, kde a ktorá bola vaša prvá hlavná úloha?
„Za tie roky odtancovaných na javisku SND bolo, samozrejme, množstvo veľkých celovečerných, ale aj kratších inscenácií a keďže ja som balet milovala, boli pre mňa všetky niečím výnimočné. No ale samozrejme Labutie jazero bolo predstavenie, do ktorého nás obsadili hneď po skončení školy. Takže „láska“ na prvý pohľad. Ale hlavné úlohy prišli oveľa neskôr. Najprv menšie a potom aj tie väčšie.“
Vy ste sa objavili aj na televíznych obrazovkách pri natáčaní rôznych tanečných inscenácií. Prezraďte mi, prosím, aká bola prvá skúsenosť s kamerou? Bola tréma?
„Televízne inscenácie a práca pred kamerou je niečo úplne iné. Pokazené zábery sa dajú zopakovať, opraviť, takže tréma vôbec nie.“
Ľudia ako pán Tóth, Sech, Černičkin, Zajko, Sabovčík, Banegos, Kůra, Dolinský, pani Mazalová, Lepešinská či pani Jaczová sa vám určite vryli do pamäti. Aká bola spolupráca s nimi?
„Všetci títo ľudia, pedagógovia, choreografi (a bolo ich oveľa viac) boli pre mňa výnimoční. Pretože ma zasvätili do umenia, tak ako aj ich zasvätili ich pedagógovia. Odovzdali mi svoje nadobudnuté osobné vnútorné prežitky, svoju spiritualitu, delili sa so mnou na skúškach so svojimi skúsenosťami, myšlienkami a povzbudzovali ma, keď som hľadala svoju vlastnú cestu. Toto všetko, čo ma naučili, sa nedá prečítať v knihách ani nájsť na internete či pustiť si na videu. Bohatstvo týchto tradícií sa aj ja snažím tlmočiť a posielať ďalej. Zasväcovať ako oni – z úcty k nim.“
Kde všade ste hosťovali a v ktorej krajine sa vám najviac páčilo?
„SND v čase môjho pôsobenia hosťovalo väčšinou iba v Európe. Páčilo sa mi vo Francúzsku, Taliansku.“
Ako to prišlo a koľko rokov už rozdávate svoje skúsenosti mladým začínajúcim baletným umelcom?
„Na pedagogickú činnosť ma nahovorili kolegovia, ktorí už tiež učili. Keď niekto vypadol a bolo ho treba zastúpiť. No a postupne ma to viac a viac začalo baviť. A baví ma to viac ako 25 rokov.“
Spočiatku ste sa stali pedagógom na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave, neskôr ste učili vo Viedni alebo na Súkromnom tanečnom konzervatóriu Dušana Nebylu v Trnave. Ako si spomínate na prvé roky pedagogickej praxe?
„Tak všetky začiatky sú ťažké. Hlavne, ak nie sú tie skúsenosti. Ale nie som typ, čo sa ľahko vzdá. Preštudovala som si všetky metodické knihy, radila som sa s pani profesorkou Evou Jaczovou a učila sa na vlastných chybách. Bolo to ťažké, ale výsledky, aj tie malé, ma povzbudzovali v ďalšej práci. K učeniu pristupujem vždy s veľkou pokorou. Či to bolo v Bratislave, Trnave, Viedni alebo v Nitre.“
Ale dnešné interview sa koná hlavne ako privítanie vás tu v Nitre. Je realizované na základe toho, že tu učíte prvý rok. Ale keď som študoval vašu biografiu, uvádza sa v nej, že v Nitre ste už raz učili. Vtedy na Súkromnom tanečnom konzervatóriu Heleny Madariovej v rokoch 2006 – 2007. Tak ako to naozaj je?
„Áno, vtedy som tu naozaj učila predmet koncertná prax. A musím povedať, že keď ma oslovila pani riaditeľka Súkromného konzervatória Helena Madariová na túto ďalšiu spoluprácu, rada som ju prijala. Cítim sa tu veľmi dobre, sú tu úžasní, zanietení a múdri ľudia, ktorí obetavo podporujú rozvoj mladých talentovaných študentov nielen v tanci, ale aj v speve, hudobných nástrojoch či dramatickom umení. V dnešnej pretechnizovanej dobe plnej biznisu a stresu je veľmi dôležité umenie, jeho podpora a rozvoj. Umenie nás udržuje v bdelosti k našim dušiam, k životu, prírode a vesmíru, pretože iba tam môžeme hľadať zázrak nášho bytia.“
Dostali sme sa až k súčasnosti. Čo by ste odkázali všetkým deťom a mladým ľuďom začínajúcim práve s klasickým tancom, ktorí sa chcú venovať baletu aj naďalej?
„Tanec je radosť z pohybu. Je to vášeň ku kráse baletného umenia. Takže jednoznačne prísť, naučiť sa tento „kumšt“ a tešiť ľudí svojím umením, pozdvihovať a potešovať divákov v ich problémoch, smútkoch a sklamaniach. Čo krajšie môže byť ako okamihy medzi javiskom a hľadiskom? Výmena energií, krásne zážitky, ktoré ostávajú na celý život...“
Ďakujem za rozhovor
autor: Dalibor Buranda