Bátovce 2015

...alebo dôkaz o tom, že predsudky neplatia!

Všetky ročníky odboru Hudobno-dramatické umenie Súkromného konzervatória v Nitre sme navštívili jedinečné Divadlo Pôtoň v dedinke Bátovce pri Leviciach v rámci projektu Psota na Slovensku.
   Po raňajšom odchode o 8.00 hod. a približne hodinovej ceste sme dorazili na miesto. Starší študenti hneď vzdychali, keď uvideli, že sú znova na mieste, kde strávili veľa zo svojho mladého študentského života... No nás, prvákov, a vlastne všetkých, ktorí tu boli po prvýkrát, sa zmocnili predsudky. A mňa hlavne. „To kde sme?“, „Toto je divadlo?!, „Ako tu v tejto budove vydržím do siedmej večer?! Divadlo Pôtoň vôbec nie je obyčajným divadlom. Žiadne prepychové foyer alebo pútače jednotlivých inscenácií kilometer od divadla. Povedal som si: Toto bude pravdepodobne niečo iné...
   Po peknom uvítaní v podobe kávičky, čaju a koláčikov sme si prezreli všetko, čo nás čaká na časovom harmonograme. 1. bod bola prezentácia histórie samotného divadla a jeho všetkých inscenácií, ktoré sa kedy hrali na miestnych doskách. Dovolím si povedať, že táto časť nás nudila asi najviac z celého dňa a v duchu som si hovoril, že ak to takto pôjde ďalej, asi sa tu zbláznim od nudy...
   Po krátkej pauze pre nás pripravili svoje divadelné predstavenie Krajina nepokosených lúk, v ktorom hlavné postavy stvárnili herci Henrieta Rábová, Viera Dubačová, Daniela Gudabová a náš pán učiteľ Branislav Matuščin. Po tomto predstavení som naozaj zmenil názor na toto divadlo. Ešte nikdy som nevidel tak silnú činohru, nad ktorou budem asi ešte dlho premýšľať...Inscenácia je naozaj veľká metafora o Slovensku a Slovákoch. Jej obsah si naozaj ani nedovolím zhrnúť, pretože by som to asi nedokázal...Silný a krásny zážitok pre všetkých!
   Obed! Ten netreba asi veľmi opisovať...
   Workshopy! Áno, tešili sme sa, čo prinesú. Mali sme na výber z troch: spisovateľský, výtvarnícky a herecký. Ja som sa zúčastnil práve hereckého, ktorý viedla herečka z predchádzajúcej inscenácie Viera Dubačová. V čom som iný? Vadí mi moja inakosť? Prečo? V čom? To boli otázky, na ktoré sme každý pred každým odpovedali a hodnotili. Neskôr prišli stupňujúce emočné cvičenia na javisku a na záver našich 10 minút smiechu, počas ktorých sme sa naozaj smiali približne 10 minút vkuse na reťazových reakciách nás všetkých. To bola naozaj zábava! Počas tohto sme vyvrátili niektoré tvrdenia samotných účastníkov. Ako napr. nikto nie je nevýrazný! Každý prerazí svojou nefalšovanou inakosťou! Alebo nie je pravda, že niekto nevie prejaviť city! Vie! Ale so spôsobom svojej inakosti! A čo som si zobral z celého workshopu? Nijaká inakosť nie je na škodu...
   Debata s teatrológom Miroslavom Dachom. Úprimne, myslel som si, že sa nikto nebude zapájať, ale význam a metafory Krajiny nepokosených lúk nás nenechali nepýtať sa a nedebatovať. Naozaj sa názory, myšlienky, domnienky či vysvetlenia len tak hemžili. Celý blok naozaj pútavý!
   Posledná časť dňa patrila asi od 17.00 do 19.00 hod. odborným diskusiám, do ktorých sme mohli prispieť otázkou či príspevkom aj my. Medzi hostí patrili Viera Dubačová, Rado Sloboda (Centrum komunitného organizovania, Nie v našom meste, Amnesty International Slovensko) a Ladislav Oravec, riaditeľ Nadácie Milana Šimečku. Témy? Antisemitizmus, xenofóbia, islamofóbia, homofóbia... Mal som opäť predsudok ako vydržím dve hodiny počúvať to isté?! Na moje prekvapenie sa však diskusia niesla vo veľmi aktívnom duchu. Áno, mal som PREDSUDOK, ale pri rozoberaní PREDSUDKOV v spojení s rasizmom a homofóbiou, tie všetky PREDSUDKY opadli. Keby nás neohraničoval časový limit, boli by sme ešte dlho riešili a skúmali problémy, ktoré sa spájajú s týmito termínami...
   Po ešte krátkom, ale veľmi obohacujúcom rozhovore s herečkou Danielou Gudabovou ale prišiel čas nasadnúť opäť do autobusu a ukončiť tento deň cestou nazad do Nitry. Ale ako zhrnúť tento deň? Neposudzuj knihu podľa obalu. Áno, v Bátovciach spĺňajú toto tvrdenie stopercentne. Aj keď program vyzeral veľmi nudne, deň to bol skvelý a plný ponaučení. Divadlo Pôtoň dokázalo, že aj v menej výraznej budove sa skrýva čosi veľké a vzácne. Že predsudky jednoducho nie vždy platia. A to v najrozličnejších významoch...