Bežný študentský deň študentky odboru hudba

A zasa tu máme jeden bežný deň. Ako ho prežíva študentka, ktorá na našom konzervatóriu študuje klavír? Keďže pochádza z Nitry a nemusí sa zaujímať o krásy internátu, mala by to mať o čosi jednoduchšie. Alebo nie?

Do sna odrazu zaznie stará známa melódia. Najodpornejšia akú kedy moje muzikantské uši počuli. Bleskurýchle sa rukou zaženiem na svoj mobil, aby som zastavila to drásajúce zvonenie budíka. Je 6:00 ráno. Všade ticho a úplná tma. V tejto chvíli by som dokázala zaplatiť akúkoľvek sumu za ďalšiu hodinu spánku. No myšlienka, že musím byť už o 7:00 v škole, keďže mám hneď prvé dve hodiny klavír, ma okamžite preberie.
   Vyskočím z postele a ešte po slepiačky na seba nahádžem nejaké kusy oblečenia. (Potom to tak aj vyzerá.) Následne sa presuniem do kuchyne, kde by som si mala dať „hlavné jedlo dňa“. Pri pomyslení na hodinu klavíra však nemám ani najmenšiu chuť sa do niečoho zahryznúť. Keďže si môj ocinko privstal, aby mi pripravil niečo teplé na raňajky, nemám inú možnosť. Musím do seba napchať jeho tradičnú krupicovú kašu, aj keď mi ide celkom hore krkom. Okolo 6:45 mám už aj ostatné ranné nepríjemnosti ako česanie vlasov či umývanie zubov šťastne za sebou. Môžeme vyraziť. Škola sa síce nachádza presne na opačnom konci Nitry ako náš dom, no autom trvá táto cesta o takej skorej rannej hodine len 10 minút.
   O 7:00 som už pri klavíri v triede číslo 6. Teraz mám hodinu čas, aby som sa rozohrala, prípadne si prešla niektoré veci, ktoré som počas cvičenia nestihla (alebo nedajbože som na ne zabudla). Niekedy moje rozohrávanie vyzerá asi tak, že si jednou rukou musím podopierať hlavu, aby mi nespadla, keď náhodou zaspím a druhou hrám. Popritom teta Betka utiera prach z klavíra, alebo moju hru doprevádza vysávačom. Každý náznak vtipnej situácie sa však končí v momente, keď do triedy vstúpi pán profesor Pacovský...Už nemôžem nič vylepšiť , ani zmeniť. Všetko bude teraz závisieť od mojej koncentrácie a prvých tónov. Len s úzkosťou dúfam, že hodina prebehne bez väčších ťažkostí. Od toho, ako bude táto hodina prebiehať, sa totiž odvíja aj moja nálada a pocit z celého dňa. Veď je to pre mňa najdôležitejší predmet z celého vyučovania! Po jeho skončení si vždy vydýchnem, pretože s istotou viem, že ma v ten deň už nič náročnejšie nečaká. Možno sa to nezdá, ale 90 minút klavíra, čiže neustáleho sústredenia, dá skutočne zabrať!
Doobeda našťastie moje vyučovanie pokračuje oddychovejšími kolektívnymi predmetmi , akými sú slovenčina, angličtina, taliančina, alebo dokonca niekedy aj matematika. Ďalšie teoretické predmety, ktoré sa vyučujú prevažne v doobedných hodinách a sú typické práve pre hudobníkov sú základná hudobná náuka a náuka o hudobných nástrojoch , dejiny hudby či sluchová analýza. Po nich nastáva časť dňa, ktorej sa už spravidla ku koncu týchto hodín nemôžem dočkať. K muzikantom, ktorí vyhrávajú v rôznych triedach školy sa teraz pridali aj tí v mojom žalúdku, a tak mi výborne padne chutný obedík z jedálne stojacej len pár krokov od hlavnej budovy. Tu si v pokoji vychutnám svoj kurací rezník či výdatné lekvárové buchty a keď som už dostatočne alebo aj nadbytočne posilnená, stačí mi prebehnúť asi 30 metrov z budovy do budovy a som opäť v škole.
   Teraz je mojím jasným cieľom získať kľúčik od nejakej voľnej triedy, aby som mohla využiť čas voľných hodín na cvičenie. Jedinou podmienkou je, že sa v nej musí nachádzať klavír. Zatiaľ čo si ja v pokoji riešim veci, o ktorých sme dnes hovorili na hodine, v okolitých triedach to musí vyzerať veľmi zaujímavo. Z každej strany či z každej časti stropu môžem presne počuť, čo sa kde robí: celkom na rohu budovy majú práve hodinu operného spevu, vedľa sa hrá na flaute, v ďalšej triede niekto cvičí na husliach a priamo nado mnou má práve nejaký herec spev s pani profesorkou Fardovou, čo sa často prejavuje skutočne zvláštnymi zvukovými efektmi. Musím povedať, že pri tom všetkom sa dá „výborne“ sústrediť. Pokiaľ mám však vôbec kde cvičiť, nemôžem sa sťažovať. Niekedy sa mi podarí počas dvoch voľných hodín vystriedať aj štyri triedy, pretože ma vždy po niekoľkých minútach odtiaľ niekto „vyhodí“. A tak je už mojou rutinnou činnosťou chodiť od triedy k triede a s uchom nalepeným na dverách skúmať, či v nej niekto je. V horšom prípade nenájdem žiadnu voľnú miestnosť, pretože ani učitelia už nemajú kde učiť a musia hľadať alternatívne priestory napríklad v zborovni. Všetky lavičky sú tiež preplnené študentmi, a tak mi ostáva uchýliť sa k tete Betke. Tu si pozriem učivo na nasledujúce hodiny a zároveň sa dozviem zopár nových pikantností zo života na konzervatóriu.
   Prichádza poobedný útlm a moja schopnosť prijímania a spracovania informácií je značne obmedzená, no práve teraz sa musím presunúť (stále len v rámci hlavnej budovy) na poobedné vyučovanie. Spolu s ostatnými spolužiakmi sa väčšinou neúspešne snažím sústrediť a nepodľahnúť spánku na dejepise, náuke o spoločnosti, informatike či francúzštine. Najhoršie je to s dvojhodinovkou zborového spevu, ktorú máme spoločne všetci hudobníci a speváci vo štvrtok poobede. Pri spievaní sa naozaj nedá ani trochu oddychovať. A keď máme v tom vydýchanom vzduchu ešte k tomu aj stáť, je to ideálna situácia na odpadnutie.
   Len čo sa skončí moja posledná hodina, nemám ani najmenšiu chuť zostávať dlhšie v tejto budove, kde musí človek neustále čeliť nadmernému chladu a nedostatku jedla. Mohla by som tu síce v pokoji cvičiť, no to môžem predsa aj doma. Okolo 18:30 teda prichádzam konečne domov. Opäť po tme, ako som aj odchádzala. Po tom, čo do seba napchám každý kúsok jedla, ktorý uvidím v kuchyni, pripravím sa na ďalší deň a môžem pokračovať vo svojej celodennej činnosti. Teraz má však cvičenie najväčšie čaro. Takto večer, keď na oblohe už dávno svietia hviezdy, si v pohodlí a teple domova hrám až do desiatej, kedy by už moji kolegovia na internáte mali mať v izbách zhasnuté svetlo. Aj keď budú spať možno o čosi dlhšie a cestu do školy majú zasa kratšiu ako ja, vôbec im tie internátne podmienky nezávidím...
   Je 23:30 a ja sa konečne nachádzam tam, kde by som sa najradšej videla takmer v každom okamihu dňa - v mojej postieľke. Po vyčerpávajúcom dni sa už moje telo nechce ani pohnúť, no hlavou mi ešte vždy víria rôzne myšlienky. Čo bude zajtra? Zasa od rána do noci na nohách. Znova to isté od začiatku? To určite nie! Ďalší deň bude zaiste celkom iný ako tento, bude taký, aký som doposiaľ ešte nezažila. Som zvedavá, aké prekvapenie má pre mňa zajtrajší deň...

Zuzka