Exkurzia do koncentračného tábora v Osvienčime

Váhal som či si tento “ výlet “ zopakovať,
keďže som už raz mal možnosť prejsť si celý Auschwitz aj Birkenau a za doprovodu istého poľského sprievodcu som sa dozvedel dosť podrobností o celom dianí.

Vzhľadom na môj nízky vek v tom čase, som si povedal, že tam chcem ísť ešte raz. Nie pre fakty a brožúrky, tých je plný internet. Chcel som cítiť vietor, ktorý bičoval polonahé telá mučeníkov za salvy nadávok z nemeckých úst. Mal som potrebu to spoznať, lebo moja budúcnosť sa ešte len postaví pred stenu krutosti a nie je len na mne či to ustojím.

Po dlhej niekoľko hodinovej ceste autobusom z Nitry
a polhodinovom čakaní v rade pri vstupe som znovu stál pred bránou Auschwitzu. „ Arbeit macht frei. - Prácou k slobode.“ Čo na to povedať... aj peklo musí mať svoj slogan.
A aký je pracovný tábor za ním ?
Slová sprievodkyne nám o nej povedali asi toľko čo Wikipedia a jej lámaná čeština tomu nepomohla. To podstatné sa skrývalo v jej očiach, pokorných krokoch po kamenných uličkách tábora smrti. A hoci hovorila niektoré veci aj päťkrát a opakovala sa, vždy si uvedomovala ich silu. Bolo to niečo,...ako keď sa modlíte Otčenáš... vždy tie isté slová,... no čím viac ich opakujete, tým viac im rozumiete.
O tom hovorila aj jedna tabuľa pri vstupe do budovy, ktorej steny boli posiate fotkami mŕtvych. Bol na nej poľský nápis, ktorého parafráza znamená... „ Národ, ktorý nepozná svoju minulosť, je odsúdený si ju prežiť znova.“
A presne to sa deje. Zabúdame na minulosť, sme ako kňazi rapotajúci modlitby, ktorých význam sa už stratil, a preto ich hovoríme znova a znova, spíname ruky k nebu miesto toho, aby sme sa chytili motyky a okopali ničené polia odpustenia, nielen odpustenia druhým, ale aj odpustenia sebe.

Búria sa vo mne viaceré emócie, je až zarážajúce, akej krutosti sú schopní, a aké zverstvá sú ochotní urobiť niektorí takzvaní “ bojovníci za slobodu “, len preto aby ich bohapustý kúsok agónie v hasnúcich očiach súpera zbavil strachu.

No aj takýto bojovník je len malým dieťaťom, ktorému by sme nemali sťať hlavu a nabodnúť ju na kôl ako výstrahu. Radšej ho chyťte za ruku, ukážte mu správnu cestu a nakoniec z neho nebude symbol strachu, bude poslom šíriacim vašu lásku ďalej.

Preto žiadam čitateľa len o jedno,... pozrime sa na seba,
odpustime sami sebe a buďme svetlom pre tých, ktorí tápajú
v tme.

Peter Kršiak