Ako sa prváci krčili v zákopoch

História zábavnou formou? Áno! Na našej škole je dejepis iba v prvom ročníku a aj to len hodinu týždenne. Niekto si pomyslí „Sláva!“, niekto zasa „Škoda!“. Každý má iný názor. No aj na hodinách, na ktorých treba prebrať kvantum učiva, snaha o zábavu je. Nemyslíme tým vyrušovanie a pod. Ale napríklad návštevu zaujímavej výstavy, ktorá mala názov Za cisára pána.

Túto výstavu zorganizovali študenti tretieho ročníka Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre študujúci odbor muzeológia. Už minulý rok prekvapili kvalitnou expozíciou, vtedy na tému Vikingovia. Tento rok sa téma (a aj študenti) zmenili a keďže v tomto roku si pripomíname sté výročie začiatku prvej svetovej vojny, o čom inom by to mohlo byť?! Lenže namiesto všedných exponátov (áno, čakali sme nejaké vystavené listiny, uniformy, odznaky, v lepšom prípade zhrdzavenú zbraň) našich prvákov postavili priamo doprostred bojiska, do zákopov. Dostali povolávací rozkaz, narukovali, zložili prísahu a hor sa do blata, špiny a najmä medzi potkany (my vieme, že to boli iba vypchaté kusy, ale aj tak vyzerali odpudzujúco). Vojenský veliteľ im vysvetlil, čo budú musieť robiť, čo zasa robiť nemajú, čo by robiť mohli, aby prežili a poslal ich na hliadku.
My sme múdri, my vieme, že keď prváci vykukli zo zákopu, tak sa iba cez dataprojektor premietal film, no vyzeralo to celkom autenticky.
Potom sa presunuli do poľnej nemocnice. Ten doktor bol síce vzhľadom podobný súčasným lekárom, no chirurgické nástroje s tými terajšími nemali veľa spoločné. Aspoň dúfame. Pílka, ktorou sa odrezávali nohy, vrták, ktorým sa vŕtalo do kosti – doteraz prvákov desia v strašidelných snoch. A nielen prvákov. Aj nášho dejepisára. Krátke video o vojakovi, ktorí sa psychicky zrútil z neustálych výbuchov na fronte, tiež k optimizmu veľmi nepridal.
A nadišiel deň, keď sa vojna skončila a z našich vojakov sa stali civilisti. Dostali prepúšťací rozkaz, nejaký ten žold, len aby zistili, že počas vojny všetko nesmierne zdraželo a za vojenskú výplatu si nekúpia skoro nič.
Lenže tak to nejako bolo a to bol cieľ výstavy. Nie predkladať suché fakty, ale ukázať žiakom, aká krutá doba to bola a ako ťažko sa žilo vojakom na bojiskách.
Možno niektorí odtiaľ odchádzali vysmiati, no väčšina účastníkov si cestou na internát (prípadne domov.... a prípadne späť do školy, kde ich ešte čakal klavír) premietala v hlave chmúrne myšlienky o zbytočnosti akýchkoľvek vojenských konfliktov, na ktoré doplácajú vždy iba tí nevinní.