Besedy o literatúre

V prvom polroku tohto školského roka sme sa zúčastnili piatich (skutočne PIATICH!!!) besied so spisovateľmi. Myslíte si, že nám šibe? My si myslíme, že nie!

Slovenský jazyk a literatúra. Ej veru, nepatrí medzi najobľúbenejšie predmety! Slohy, diktáty, literárne žánre, diela a autori, písanie žiadostí, dokonca sa aj vetné členy nájdu. Veď v živote mladého študenta sú aj dôležitejšie veci! Nemyslíme tým iba mimoškolské aktivity, aj tých školských máme dosť. (otázka autoriek článku – Je bozkávanie mimoškolská aktivita, keď sa táto činnosť vykonáva na chodbách nášho konzervatória?) Napriek tomu nás učiteľ slovenčiny presvedčil, aby sme vo večerných hodinách navštívili nitriansky Martinus a vypočuli si besedu so spisovateľom. Chápete to? Večer, keď je akurát najvhodnejšia doba na ničnerobenie, prípadne na ozdravnú kúru - predprípravu na ďalší deň plný tanca.
Tak sme šli. Posedeli, vypočuli sme si pani spisovateľku Tatianu Mackovú, dali si horúcu čokoládu so šľahačkou a na naše počudovanie sa nám to celkom páčilo. Aj čokoláda, aj beseda. Zistili sme čo-to o spisovateľskom remesle, o tom, že aj počas prestávok v robote pri sedavom zamestnaní sa dá napísať román.
O pár týždňov sme šli znova. Autorkou historicko-romantického príbehu bola Eva Ava Šranková a my sme sa dozvedeli, koľko faktografickej literatúry treba preštudovať, aby sa dal napísať román o láske z dôb rytierstva.
A potom sme šli znova. Ak si myslíte, že nás učiteľ znova presviedčal, prípadne nás nútil, ste na omyle. Fakt. Chcelo sa nám. Celé besedy boli také... pohodové. Niečo sme sa dozvedeli, na niečom sme sa zasmiali, listovali sme v knihách , občas sedeli v detskom kútiku, keď už nebolo inde miesto. To sa nám stalo iba raz. Hosťom bol Ďuro Červenák a bol skutočne super. Už vieme, ako vyzerá deň profesionálneho spisovateľa, koľko čaju treba vypiť počas písania, kde sa dá v Nitre najesť do popuku, prečo sa knihy slovenských autorov málokedy pretvoria do filmovej podoby a tak ďalej. Rozhodne to bola najlepšia beseda.
Potom sme boli aj na inom Červenákovi. Na Filipovi. Vraj nie sú vôbec príbuzní. A pritom obaja píšu fantastiku. Tento Červenák bol oveľa menej výrečnejší. Ale mladší. A vyzeral ako tenista, aj keď on o sebe tvrdí, že je laprista (Neviete, čo to je? Mali ste byť na besede.)
Išli sme i na Jozefa Kurica. On síce žiadnu knihu (ešte) nenapísal, ale je blogerom a recenzentom. A podaktoré z nás ho poznali. A znova sme sa dozvedeli nové informácie o knižnom sektore, tentoraz z úplne odlišnej strany.
Všetky tieto večery sa nám páčili. Jedni viac, druhé možno menej, no zanechali v nás iné pohľady na literatúru, na spisovateľov a tvorbu, než by sme mali z učebníc. Veď, ako povedal jeden z besedujúcich. Načo sa žiaci biflia veci o Hviezdoslavovi, o Tajovskom, keď je svet už inde?! Máme plno mladých zaujímavých autorov, plno nových zaujímavých tém a mládeži treba podať pomocnú ruku, aby si svoju cestu k čítaniu našli.