Vytlačiť

Bežný deň študenta odboru Hudobno-dramatické umenie

on .

Nová rubrika, ktorú sme nazvali Bežný deň študenta, je určená predovšetkým budúcim uchádzačom o štúdium na našej škole. Môžu sa v nej dozvedieť o veciach, o ktorých sa na Dni otvorených dverí nehovorí a na prijímacích pohovoroch sa o nich tiež nespomínajú. Konkrétne – ako vyzerá bežný deň študenta konzervatória. A začneme obyčajnými starosťami obyčajného študenta hudobno-dramatického odboru.


   Nemám rád zimné dni. Z viacerých dôvodov. Okrem toho, že je väčšinou v zime vonku aj naozaj zima a musím si ráno vyhradiť desať minút času navyše na to, aby som si obliekol všetky vrstvy oblečenia, omotal si krk do trojmetrového šálu, dal si rukavice a naivne sa v nich snažil nemotornými rukami odomknúť dvere, nemám rád zimu ešte z jedného dôvodu. Totiž keď idem do školy, je tma a keď idem zo školy, je tma tiež. Ale to už je údel nás, študentov na konzervatóriu.
   Snažím sa vstávať pred siedmou každé ráno, aby som stihol pokojne zbehnúť do internátnej jedálne na chutné (no nie hutné) raňajky a pokojne ísť do školy bez výraznejšieho meškania.
   Opúšťam budovu postkomunistického internátu a každodennou rutinnou trasou idem do školy. Pokiaľ pred internátom nenájdete bager rozbíjať cestu, chodníky a parkovisko (prekvapilo nás to niekedy v strede novembra), nezočíte na železničnom moste obeseného človeka (prekvapilo nás to niekedy na počiatku jari minulého školského roka), alebo vás na prechode takmer nezrazí nejaký málo ochotný vodič (to nás už vôbec neprekvapuje), tak je desať minútová cesta z internátu do školy každý deň rovnaká.
   Prichádzam do hlavnej budovy. O trištvrte na osem ešte zíva prázdnotou. Okupuje ju len pár známych tvárí, ktoré sú tam či už z donútenia, alebo dobrovoľne. Každopádne títo ľudia hovoriaci si umelci si veľmi na čas nedávajú. Stále ho totižto majú dostatok.
   V doobedných hodinách mávame väčšinou teoretické predmety – spíkujeme na angličtine, hovoríme na slovenčine a na taliančine...sa tiež snažíme komunikovať ako to len ide (občas rukami, nohami). Medzitým je vždy nejaká pauza, počas ktorej stihnete odbehnúť do blízkeho obchodíku, urobiť si nejaké osobné povinnosti, alebo si sadnúť na prvé poschodie a zapojiť sa do nejakej zaujímavej debaty, ktorá tam vždy prebieha. A aby som nezabudol – kráčame s dobou a tak na chodbe prvého poschodia beží na obrazovke hudobný kanál.
Asi mnoho z vás sklamem, ale žiadne ,,hity,, v podaní rôznych pseudospevákov tam nenájdete. Naopak, milovníci klasiky sa určite potešia.
   Po vždy zaujímavom doobedí druhýkrát absolvujem cestu na internát, teraz za účelom naobedovať sa. Ten ma väčšinou, na rozdiel od raňajok, nesklame. Ak hovoríme o jednom z tých lepších dní, tak mám po obede nejakú tú pauzu, či už jednu, alebo viac hodín a potom okolo jednej, druhej hodiny poobednej, keď ostatné školy vyučovanie končia, my začíname. Poobede sa takmer každý deň presúvam do druhej budovy, ktorá je od internátu len päť minút (krokom). Keď nestíham, dal som to už aj za jeden a pol minúty (behom). Je to Štúdio 4D, v ktorom sa nachádza herecká a tanečná sála a jedna teoretická učebňa. Tu ma poobede čakajú štyri hodiny herectva za sebou. Najlepší tvorivý čas, pri ktorom zabúdam na všetky ostatné veci. Štyri hodiny, to znie horibilne veľa, ale vždy to ubehne ako nič. vonku je už tma, keď odchádzame.
   Päť hodín. Škola je otvorená až do ôsmej. Vyzerá rovnako ako ráno. Nikto v nej nie je a je to ideálny čas na cvičenie klavíra, spevu, alebo niečoho, čo potrebujem. Človek si môže vybrať hocijakú triedu a pokiaľ sa dostane ku kľúčom, môže ísť aj cvičiť. Približne dve hodinky na cvičenie klavíra a spevu aj s pauzou a následná štvrtá cesta na internát. Opäť za tmy. Tam ma čaká aj večera a potom ten krátky večerný čas pre seba a na druhý deň.
Myslíte si, že ďalší deň bude rovnaký? Vôbec nie! Stereotyp vás môže čakať na nejakej inej škole, ale verte mi, že tu vás bude zďaleka obchádzať.
   Ale samozrejme, každý si je strojcom svojho šťastia a aj štúdium na konzervatóriu je v prvom rade také, aké si ho sami spravíte. Ale, keď sa budete usmievať na život, tak sa aj on usmeje na vás – rovnako to platí aj opačne.

Jeden z decenťákov